Autoetnografia bezdomovca.Reflexia budovania "čohosi ako domov" z perspektívy dočasného obyvateľa letiska Londýn Heathrow.
Autoři | |
---|---|
Rok publikování | 2017 |
Druh | Další prezentace na konferencích |
Citace | |
Popis | Téma bezdomovectva býva tradične vnímaná a prevažne skúmaná v kontexte marginalizácie či exklúzie akejsi „triedy najchudobnejších“ z majoritnej spoločnosti majúcej domov v normatívnom zmysle, teda ako určitú stabilnú formu príbytku a sociálnych väzieb. Koncept domova však odhaľuje bohatosť a mnohovrstevnosť prežívania domova, narúšajúc tak spomínanú dichotómiu domova a bezdomovectva. Nálepkou bezdomovec človek automaticky neprichádza o schopnosť pociťovať domov či dokonca budovať si domov v miestach, v ktorých sa pravidelne zdržiava. Cieľom tohto príspevku je reflektovať práve takúto osobnú skúsenosť a prežitok bezdomovectva ako epizódy, počas ktorej sa autorka sama vyrovnávala s dočasnou stratou bývania a s životom v semi-verejnom priestore letiska. Využitím metódy autoetnografie autorka počas trvania experimentu zaznamenávala vlastné reakcie, pocity, každodenné rutiny a stratégie formou osobného denníka a fotografovala miesta, ktoré dočasne obývala. Takmer nepretržitý pobyt na letisku Londýn Heathrow po dobu 31 dní tak poskytol bohatý empirický materiál zachytávajúci nielen proces budovania „čohosi ako domov“ z pozície dočasného bezdomovca, ale zároveň tento proces zasadzuje do konkrétneho a v mnohých ohľadoch špecifického prostredia letiska ako dynamickej, extrémne monitorovanej, metastabilnej urbánnej formy. Domov je v tak prezentovaný ako intenzívne prežívaná a zložito vyjednávaná potreba súkromia a súčasne potreba príslušnosti ku konkrétnemu obývanému miestu a nachádzania vlastného zmyslu v ňom. Určité aspekty domova v tomto kontexte môžu byť prisudzované i semi-verejným priestorom, v ktorých človek strávi dostatočne dlhý čas vytvoriac si tak nové rutiny a identitu v reakcii práve na charakter daného miesta. |